Slávime nedeľu Dobrého pastiera, ktorá obracia našu pozornosť na kňazov. Aká bola vaša cesta ku kňazstvu?
Veľmi jednoduchá. Prvý raz mi zišla na um myšlienka o kňazstve, keď som mal sedemnásť rokov a študoval som na gymnáziu. Asi rok som s tým vnútorne bojoval, pred maturitou som to napokon vybojoval a šiel som do seminára.
A čo krízy?
Prežíval som ich asi tak ako každý. Prvú krízu som mal hneď v prvom ročníku seminára. Mal som totiž predstavu, že ten, kto sa dal na kňazstvo, je už v polovici cesty k svätosti. Zistil som však, že som naivný. Len ťažko som dokázal stráviť, že niektorí bohoslovci až tak veľmi nepočúvajú svojich predstavených. Z domu som bol totiž naučený poslúchať autoritu. Pohoršovalo ma, napríklad, že niektorí spolužiaci fajčili a nemienili s tým prestať. Takže som bol také „teliatko Božie“. Krízy som napokon prežil – tie študentské a zatiaľ aj tie kňazské. Som kňazom a som ním rád.
A kedy sa vaše cesty skrížili s Rehoľou Panny Márie z hory Karmel?
V prvom ročníku na Teologickej fakulte som sa zoznámil s bohoslovcom z vyššieho ročníka, ktorý sa v tom čase zaujímal o karmel. Ten ma zoznámil s otcom Metodějom Minaříkom. Bol to jeden zo starých otcov karmelitánov, ktorí ešte žili, a ako jediný z nich prežil totalitu. Už predtým som uvažoval, že sa stanem rehoľníkom, hoci o karmeli som nevedel vôbec nič. Osobnosť otca Metoděja a spôsob, akým rozprával o karmeli, ma tak oslovili, že mi zahorelo srdce.
Čo podstatne ovplyvnilo váš život?
Veľmi ho ovplyvnili rodičia, obzvlášť otecko, ktorý bol v päťdesiatych rokoch politickým väzňom a vo vzťahu k totalitnému režimu to mal so svojou vierou jasné. Všetkým nám dodával odvahu a učil nás jednoznačnému zoradeniu životných hodnôt. Ďalej ma ovplyvnil spomínaný otec Metoděj a zoznámenie sa s karmelom. A rok pred vysviackou na mňa tiež zapôsobilo turíčne hnutie, prijatie krstu v Duchu Svätom a následné zoznámenie sa s charizmatickou obnovou, ktorá vtedy u nás ešte nebola.
Na Slovensku ste známy ako dobrý a vyhľadávaný kazateľ i exercitátor. Ako ste sa ním stali?
Východiskovým bodom karmelitánskej spirituality je počúvanie Božieho slova. Skúsenosť s vyliatím Ducha Svätého mi zas dodala veľkú lásku k Božiemu slovu ako k slovu pre mňa a pre život. To, čo som prežil, som túžil dávať. Posledný ročník teológie som po tejto skúsenosti venoval štúdiu a čítaniu Božieho slova. To ma tak uchvátilo, že som sa nemohol dočkať, keď ho budem môcť zvestovať. Kazateľskú činnosť som teda začal ako kaplán. Duchovné cvičenia som v čase totality dával tajne, pretože oficiálne to nebolo možné. Dával som ich rôznym skupinám – laikom i rehoľníkom. Po nežnej revolúcii to iba dostalo iný rozmer.
Neprotirečia si spiritualita karmelitánskej rehole a charizmatického hnutia?
Hnutie charizmatickej obnovy nemá vlastnú spiritualitu. Ide iba o oživenie kresťanského života, milosti krstu a birmovania, pre nás kňazov zas o oživenie sviatosti kňazstva. Akoby to, čo žijeme, dostalo iný rozmer, akúsi šťavu znútra. Znamenalo to pre mňa žiť intenzívnejšie to, čo som žil. A tak to vnímam aj dodnes – nie je to zvláštna duchovná cesta, ale Božia moc v našom povolaní.
Vaše duchovné cvičenia o učeníctve sú veľmi obľúbené a vždy naplno obsadené. Čo podľa vás znamená byť dnes Kristovým učeníkom, chodiť do Ježišovej školy?
Myslím si, že to, čo vždy bolo. Keď si Ježiš vyvolil dvanásť učeníkov – ako to opisuje evanjelista Marek –, povolal ich, aby boli s ním. Byť Kristovým učeníkom teda znamená vytvárať si dôverný vzťah s Ježišom. Deliť sa s ním o to, čo prišiel uskutočniť a šíriť. Druhým poslaním je podiel na tom, čo ustanovil – ohlasovanie, zvestovanie, pastoračná starostlivosť. Všetko to však musí vyvierať znútra. Veľmi ma bolí, keď sa dnes vníma kňazstvo iba z hľadiska sociálneho rozmeru, komunikačných praktík či manažérskych schopností. Myslím si, že takéto kňazstvo nemá šancu nič obnoviť a nič priniesť. Môže byť zaujímavé z ľudského hľadiska a prijateľné zo strany neveriacich, ale podstata kňazstva spočíva v podiele na Kristovom kňazstve, jeho moci a v pokračovaní jeho poslania. A to nie je možné inak ako z moci Ducha Svätého a v úzkom spojení s Ježišom. To je pre mňa jadrom kňazstva alebo Ježišovho učeníctva.
A čo učeníctvo laikov?
Ide vlastne o to isté, ale iným spôsobom – oveľa viac vo svete, v prostredí, kde žijú, a so zodpovednosťou za „minicirkev“, ktorou je rodina. Druhý vatikánsky koncil učí, že nezastupiteľným miestom laikov sú svetské štruktúry. Princíp učeníctva je však rovnaký.
Aké by mali byť podstatné črty súčasného kňaza?
Zdá sa mi, že v tlaku spoločnosti je dôležité, aby bol autentickým a živým svedkom viery. Raniero Cantalamessa v jednom zo svojich diel píše, že ak je kňaz mužom viery, strháva aj bez slov. Kňaz teda nemusí byť človek, ktorý všetkému rozumie, ale musí byť svedok, mučeník, ktorý je ochotný byť aj nepopulárny tým, ako obhajuje pravdy viery uprostred sveta plného nových myšlienok, prístupov a spiritualít. Mal by byť zvestovateľom Božieho kráľovstva a Kristovým učeníkom. Musí mať nekompromisný postoj k dnešným duchovným zmätkom. Mal by byť tiež mužom nádeje, pretože práve nádej do budúcnosti ľuďom veľmi chýba. Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe salvi hovorí o malých nádejách, ktoré prežívame každý deň a sú dôležité pre náš život, nesmieme však pritom zabúdať na tú najväčšiu nádej večného života. Spoločnosť nám vytláča rozmer vízie, že náš život má zmysel iba z hľadiska večnosti. A kňaz je svedok tejto nádeje, teda toho všetkého, čo prežívame, prináša výhľad dopredu. Je to muž, ktorý sprostredkuje Božiu lásku vtelenú v Kristovi. Nejde o lásku ako kamarátstvo za každú cenu, ale o skutočnú lásku, ktorá má otcovskú podobu, pretože množstvo citovo nevyzretých a zranených mladých ľudí dnes u kňaza hľadá pevné, čisté otcovstvo.
Vaše meno sa spája aj s témou uzdravovania rodových koreňov. Ako ste sa k nej dostali?
Ako slepé kura k zrnu, . Vo svojej praxi modlitieb za oslobodenie a uzdravenie, ktorú vykonávam už roky, som sa veľa ráz stretol s tým, že problémy, ktoré ľudia prežívajú, súvisia s tým, čo prežívali ich rodičia alebo predkovia. Pri týchto modlitbách som vnímal, že Boh chce, aby sme sa modlili nielen za konkrétneho človeka, ale za všetkých, ktorí s ním patria do jednej rodiny, aj za zomrelých. Práve s tým súvisí svätá omša za zomrelých. Privítal som, keď sa objavila kniha o uzdravovaní rodových koreňov, v doslovnom preklade o uzdravovaní rodokmeňa, ktorá na Západe vyšla už pred desiatkami rokov. Hľadali sme, či nevyšlo niečo novšie a „katolíckejšie“. Nič sme však nenašli, preto sme si povedali, že táto kniha odštartovala diskusiu o tejto téme, hoci ide o knihu od anglikánskeho psychiatra Kennetha McAlla. Po dlhom uvažovaní sme sa rozhodli, že ju napriek zložitosti témy a nejasnostiam vyjadrení autora vydáme. A aby tých nejasností bolo menej, pokúsil som sa napísať ku knihe predhovor. Po čase som zistil, že bol veľmi nedostatočný. Niektoré obavy som ním možno rozptýlil, no iné otvoril. Vďaka tomuto predhovoru som sa stal akýmsi „maskotom“ témy uzdravovania rodových koreňov a začal som byť stotožňovaný so všetkým, čo sa k nej viaže - aj so všetkými pochybnými praktikami, ktoré ktokoľvek začal týmto smerom robiť. A napriek tomu, že som nikoho neinštruoval, ani som nezastával nijaké pochybné postoje, stal som sa nielen terčom kritiky, ale aj tým, kto za to akoby nesie zodpovednosť.
V čom spočíva háklivosť tejto témy?
Háklivá je z mnohých dôvodov Uzdravenie rodových koreňov je knihou svedectiev, nie teologickou literatúrou. A táto kniha vyvolala mnoho otázok, napríklad o Eucharistii slávenej v Anglikánskej cirkvi alebo ako je možné, že istý človek má takéto dary, či ako súvisí s katolíckou náukou to, čo tam autor opisuje. Problémom sa stal aj názov knihy. Vznikol preto, lebo uzdravenie rodových koreňov sa nám zdalo zrozumiteľnejšie ako uzdravenie rodokmeňa. Kňazi, ktorí sa tým inšpirovali, začali hovoriť o svätej omši za zomrelých a ich rodinu ako o svätej omši za uzdravenie rodových koreňov. Vzniklo z toho veľké nedorozumenie, akoby existoval osobitný formulár svätej omše za uzdravenie rodových koreňov, ktorá má zvláštne rituály. Ide však o svätú omšu za zomrelých, za odpustenie alebo s prosbou za odstránenie zla v rodine. Je to však normálna svätá omša, pre ktorú kňaz vyberie primeraný formulár, najčastejšie za viacerých zosnulých, pretože vidíme, že v tej-ktorej rodine nebolo v poriadku viacero vecí – buď je tam niekto, za koho nebola odslúžená svätá omša, alebo zomrel nezmierený s Bohom. Táto svätá omša si žiada iba väčšiu pozornosť pri príprave – kňaz by sa mal s ľuďmi vopred porozprávať, viesť ich k odpusteniu medzi živými aj zomrelými členmi rodiny. Kto môže, mal by si dať do poriadku svoj život aj sviatostne, aby sa mohol naplno venovať sláveniu svätej omše.
Pojem svätá omša za uzdravenie rodových koreňov by bolo teda treba opustiť.
To určite, pretože taká svätá omša ani neexistuje. Poznáme iba svätú omšu za zosnulých alebo za zosnulých a živých členov rodiny. Pravdaže, rodina si pri tejto príležitosti môže pripraviť, napríklad, svoj rodokmeň. Pri jeho zostavovaní si totiž jej členovia uvedomia, čo všetko bolo v ich rodine zlé, kto zomrel nezmierený s Cirkvou, za koho nebola odslúžená zádušná svätá omša, prípadne, kde boli samovraždy či potraty, psychické choroby alebo alkoholizmus. Môže sa tak zistiť, ktoré zlo sa akoby vinie rodinou a že je potrebné prosiť za to, aby Boh pomohol zabrániť tomuto zlu a jeho šíreniu.
Často sa objavuje aj otázka, či môžeme trpieť za hriechy našich predkov.
Áno, ide o ďalšie nedorozumenie týkajúce sa tejto témy. Vinu za hriechy našich predkov nenesieme a ak to niekto tvrdí, je to proti náuke Cirkvi. Každý nesie vinu za seba a svoje hriechy. Existujú však následky hriechov, na ktoré sa v Katolíckej cirkvi odvoláva prax odpustkov. Druhá vec sú záťaže, ktoré naše hriechy spôsobia. Hovoril o nich pápež Ján Pavol II. v súvislosti s Veľkým jubileom, keď prosil za odpustenie tých vecí, ktoré Cirkev a rozličné cirkevné spoločenstvá prežili v histórii. Z dokumentov, ktoré Ján Pavol II. napísal k Veľkému jubileu, vyplýva, že môžeme prosiť za zmierenie následkov hriechov našich predkov. A o to tu ide, ibaže my prosíme aj pomocou svätej omše.
Z praxe exorcistov sa tu otvára ešte ďalšia delikátna téma. Niektorí ľudia v minulosti odpadli od Cirkvi a tým, že sa otvorili zlu, otvorili sa aj konkrétnym duchom zla. Títo démoni si robia akoby právo na daný rod a ak jeho predkovia v niektorej veci zhrešili, napádajú jeho členov v oveľa väčšej intenzite. Preto prosíme aj za to, aby Boh ochránil žijúcich členov rodiny pred zlom, spôsobeným Božím nepriateľom. Ide však o teologické otázky, ktoré ešte treba spracovať. Všetky tieto témy sú v súlade s katolíckou náukou, len sa o nich ešte jasne nehovorilo. Slávenie Eucharistie je predsa slávenie všetkých Kristových tajomstiev, ktoré sa ohlasujú v bohoslužbe slova a slávia v bohoslužbe obety a my do nich cez toto slávenie vstupujeme. Ak Ježiš Kristus uzdravoval a oslobodzoval, je každé slávenie Eucharistie tiež sprítomnením moci uzdravovať a oslobodzovať.
Ste predstaveným karmelitánskej rehole v Českej republike. Čo je pre vás na tomto poste najťažšie?
Mám zodpovednosť, ale náročnosť zas nie je taká vysoká. V Českej republike nás je osemnásť bratov, z toho sú dvaja v Ríme. Sme teda malé spoločenstvo v troch domoch – v Prahe, Olomouci a materskom kláštore v Kostelním Vydří. Bratia sú dobrí a zodpovední, pracujú aj bezo mňa, . Problémy sa vyskytnú iba vtedy, keď treba po niekoľkých rokoch meniť predstavených a osadenstvo jednotlivých komunít, no aj na tom sa vždy dohodneme. Na malom spoločenstve je pekné to, že sa o všetkých rozhodnutiach dohodujeme spoločne. Niekoľko ráz do roka sa všetci zídeme a preberáme rôzne témy. Na všetkých miestach, kde sme, spravujeme tiež farnosti – v Prahe jednu, Olomouci tri a Kostelním Vydří päť.
U nás ste známy najmä ako duchovný autor. Kde si nachádzate čas na písanie?
Nemám na to čas – preto už dlho nič nevyšlo. Väčšinou je to tak, že keď mám prednášať na nejakú tému, potom ju s odstupom spracujem do publikácie. Momentálne mám rozpracovaných niekoľko tém a nie som schopný dokončiť ich. Nemám teda na to nijakú odpoveď ani radu a rád by som sa niekoho spýtal, ako to robí a kde berie čas.
Ste známy, vyhľadávaný, prichádzajú za vami mnohí ľudia. Neobávate sa akéhosi kultu osobnosti?
Ktorá z kníh Karmelitánskeho nakladateľstva je vaša najobľúbenejšia?
Som veľmi rád, že sme vydali diela karmelitánskych mystikov, ktorí sú súčasťou našej spirituality – Terézia Veľká, Terézia z Lisieux, Ján z Kríža –, lebo autorské diela svätcov sú základom a osviežením duchovného života.
A čo iné obľúbené diela?
Z profánnej literatúry mám nesmierne rád Antiona de Saint-Exupéryho, najmä jeho Citadelu a, pravdaže, Malého princa. Z teologickej literatúry som doslova odchovaný na Ratzingerovom Úvode do kresťanstva, ktorý považujem za jedno z najlepších diel pokoncilovej teológie. Môžem tiež spomenúť nádherné dielo Henriho de Lubaca Meditácie o Cirkvi, ktoré je síce staršie, ale veľmi podstatné pre vývoj pokoncilovej teológie. To sú diela, ku ktorým sa môžem stále vracať.
