Boh je v tomto podivnom svete s nami

„Milé od brata, ja si však myslím, že to by malo byť normálne. Pre mňa je viera úplne prvoradá a kázanie evanjelia služba, do ktorej ma Pán Boh povolal na základe viery. Oddeliť kázanie a vieru teda nemôžem,“ rozhovoril sa nad šálkou čaju a maslovými sušienkami pred svätou omšou so slovenskými priaznivcami karmilitánskej rodiny a pred nočnou cestou späť do Prahy provinciálny predstavený karmelitánov v Česku Vojtěch Kodet.

Aby som bola presná, povedal, že ste jeden z mála kňazov, ktorí veria tomu, čo kážu. Mal pravdu?

To si vôbec netrúfam povedať. Najmä, čo tým myslel. Niekedy sa možno zdá, že medzi tým, čo my kňazi kážeme, a tým, ako vyzerá náš život, je rozdiel. Ale to je pochopiteľné! Lebo kňaz musí kázať nielen to, čo žije, ale náuku Cirkvi, hoci aj do nej sám nedorástol alebo v niektorých veciach chybí. Aj kňaz má svoj čas rastu, zrenia. Ako každý človek.

Aká je vaša osobná skúsenosť s kňazmi, ktorí vás formovali?

Stretol som niekoľko veľmi vzácnych kňazov. Jedným z nich bol karmelitán otec Metoděj, ktorý nás v totalite tajne zhromaždil okolo seba. Bolo nás šesť... Zo skúsenosti viem, že kňaz skutočne oddaný Bohu a úplne v Božej službe dokáže pre Božie kráľovstvo mnoho. Alebo, lepšie povedané, Boh môže cez neho urobiť mnoho. A to bolo pre mňa dosť rozhodujúce pri voľbe povolania.

Veriť tomu, o čom človeka káže alebo musí kázať, znamená aj poznať to. Nielen formálne, tradične, ale ináč...

Znamená to predovšetkým osobnú skúsenosť s Božou láskou. Bez nej ostane viera iba v rovine presvedčenia, rozumu, ľudskej voľby. Keď človek vo svojom vlastnom srdci prežije, že ho Boh miluje; že Ježiš zomrel úplne konkrétne aj za neho ako za osobu; že jeho osobne si prial a volá k nasledovaniu - to mu prevráti život. Tomu hovoríme v biblickej terminológii obrátenie.

My sme však väčšinou v situácii, keď sa oveľa skôr stretneme s vierou v rovine náuky, alebo dokonca len s určitou časťou kresťanskej viery.

V úplnej väčšine v tradičnom prostredí kresťania najprv spoznajú kresťanskú morálku, potom dogmatiku a až potom nadobudnú skúsenosť. Nie je to úplne ideálna cesta. Deti najprv vedia, čo nie je správne, a až postupne sa učia pochopiť, prečo. Ale najdôležitejšie je, že akonáhle človek prežije prítomnosť živého Boha vo svojom živote, mnoho otázok zmizne. Zrazu vie „znútra“, prečo to nie je správne. A to, čo prežil, odieva do poznania.

Prví kresťania kládli dôraz na to, aby človek zakúsil vieru, a potom bol informovaný. V rozličný etapách kresťanskej histórie sa raz stavalo na katechézach, inokedy na zážitku. Ako vnímate súčasnú situáciu?

Dnes väčšinou len vykladáme, ako to je, a potom sa usilujeme uvádzať do zážitku. Dôraz na racionalitu je veľký a ľudia sa boja skúsenosti bez toho, že sa im presne vysvetlí, čo to je. Tak to bolo v našej generácii. Mladá generácia je veľmi vnímavá na zážitok, ale, žiaľ, na zážitok všetkého možného. Keď sa včas stretnú v kresťanskom prostredí s autenticky žitým kresťanstvom, majú šancu prežiť niečo krásne a stať sa kresťanmi skutočne obrátenými. Ale keď sa dostanú do spoločenstva nejakých podivných súčasných zoskupení, kde sa ponúka zážitok bez ohľadu na to, či je to otvorenie sa skúsenosti so skutočným Bohom a s pravou Božou láskou, môže im to veľmi ublížiť. Formovať ich je potom nesmierne náročné.

Konvertiti z úplne nevereckého prostredia niekedy ťažko prijímajú dogmy a niektoré tradičné formy, ako litánie, ruženec. Nie je to tým, že nie sú zakorenení v náuke, o ktorej sa nediskutuje a na ktorej sa stavia? Nie sú tie korene predsa len dôležité?

Korene sú veľmi dôležité. Ale to neznamená, že človek, ktorý ich nedostal, musí byť nutne o niečo ochudobnený. O niečo isto, ale my sme takisto ochudobnení o skúsenosť obrátenia v dospelosti. Aj keď prežívame čiastočné momenty obrátení, doobrátení, druhých obrátení... Nikdy neskúsime, ako sa človeku z ničoho nič to, čo považoval za úplne absurdné, stane najväčšou realitou. Úžas nad Božími vecami, ktoré nám zovšedneli, nás udržuje v bdelej túžbe po Bohu. Keď budeme s úctou počúvať ich a oni nás, môžeme si veľmi pomôcť.

Znamená to, že v Cirkvi sa skúsenosť rôznych ľudí násobí?

Áno, nikto z nás nemôže prežiť všetko. Konvertita, zvedavý, prečo sú niektoré veci v tradícii tak, otvorí svoju individuálnu skúsenosť pre celé bohatstvo Cirkvi. Podľa mojej skúsenosti dnes práve konvertiti, ktorí sa predtým vôbec nestretli s vierou, čiže nemajú averziu voči viere svojich rodičov alebo prarodičov, vôbec nemajú problém s ružencom. Naopak. Nedávno som sa stretol s jednou pani, ktorá sa na ruženci modlila, a nevedela čo. Naučila sa modlitbu Zdravas a vymyslela si svoj ruženec. Tá nikdy s ním nebude mať problémy. Lebo najprv prežila, že je to modlitba, ktorá jej pomáha a drží ju, a dodatočne bude čítať vysvetlenia, ako je možné, že opakovanie modlitby prináša také ovocie a požehnanie. Tak ako naši prarodičia, niekedy veľmi prostí ľudia prostej viery, vedeli, že keď nastane ťažká životná situácia a vezmú ruženec, podrží ich.

Máte rád ruženec?

Rád sa modlím ruženec. Patrím medzi tých, ktorí zakúsili jeho účinnosť skôr, ako vedeli prečo. To som si doplnil až teologickým vzdelaním. Modlili sme sa ho doma, ale sám som sa ho začal modliť vo svojich 14 alebo 15 rokoch. Nedokážem opísať prečo. Previedol ma veľmi náročnými obdobiami života.

Študovali ste v Taliansku, máte teda skúsenosť aj z prežívania viery a fungovania Cirkvi v zahraničí...

Skúsenosť rozdielnosti Cirkvi v cudzine bola pre mňa veľmi cenná. Cirkev na Západe vidíme niekedy ako už príliš zosvetštenú, vzdialenú tradícii ako takej. Myslíme si, že si treba dať pozor, aby sa to k nám nezavlieklo, aby sme náhodou nečítali nejaké veci od západných autorov... Z toho som bol vyliečený. Každá doba, každá krajina, každá Cirkev má svoje problémy. Oni majú iné než my, ale aj my máme svoje. V cudzine sú tiež ľudia krásni, hľadajúci, ktorí naprieč sekularizovanou a materialistickou kultúrou odvrátenou od Boha nádherným spôsobom žijú svoje každodenné kresťanstvo. Niekedy ide iba o iné zvyklosti, ktorým sa učíme rozumieť. Zažil som napríklad paradox v jednej talianskej farnosti: keď ľudia prichádzali do kostola pred svätou omšou, vítali sa, rozprávali, objímali, delili o dojmy. Na prvý pohľad sa človeku vybaví biblický citát: Z domu môjho Otca robíte tržnicu! Jeden starší otec karmelitán mi na to povedal: Pre nich je to dom Otca, kde sa všetci cítia doma ako u mamičky. Je pre nich neprijateľné byť v kostole anonymní. U nás, keď príde desať ľudí do kostola, rozsadia sa každý do svojej lavice na iný koniec kostola. Tam všetci do jednej lavice, lebo chcú byť spolu, prežívať to spolu. To je iná mentalita, ale keď človeka chceme prijať, ľahšie ho pochopíme. Tak isto aj Cirkev na Západe.

Odtiaľto často pozeráme na Cirkev na Západe ako na modernejšiu a kritizujeme vlastných biskupov, kňazov za neprístupnosť novým podnetom. Sú tie novoty len nová forma? A je tá nová forma nevyhnutná na to, aby sa viera dnes dostávala k ľuďom?

Myslím si, že niektoré veci sú nevyhnutné. Súvisia so základnými tézami Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sformuloval mnoho dôležitých tém s ohľadom na súčasnú postmodernú kultúru. Napríklad účasť laikov na živote Cirkvi. U nás laický fenomén nemohol vinou desiatok rokov prežitých v totalite oficiálne prísť k slovu, a tak sa učíme. Samozrejme, tam, kde je viac kňazov, je pokušenie laikom toľko priestoru nedať. Tam, kde je kňazov menej, vzniká tlak, aby sa laici zapojili do služby viac. Ale tá patrí k podstate Cirkvi. To je súčasť ekleziológie, nie názoru.

A čo účasť žien pri liturgii? Miništrantky?

To je jav daný do značnej miery kultúrou. Sme závislí na prostredí, v ktorom žijeme. Samozrejme, nejde o veci doktrinálne ako svätenie žien. No to, čo môže muž ako laik, môže aj žena ako laik. Ide skôr o problém praktický a pastoračný, lebo skúsenosť hovorí, že keď kňaz pustí k oltáru dievčatá, chlapci sa mu vzdialia. Okrem toho sa okolo dospievania dievčatá začnú viac parádiť a služba sa môže pre ne stať príležitosťou ako na seba upútať... Z pastoračného hľadiska je teda vhodné buď miništrovanie dievčatám nepovoliť vôbec, alebo im povedať: Dobre, ale do desiatich rokov... Väčšinou sa to rieši tým, že sa dievčatám vymyslí iné zapojenie: zbor, nesenie obetných darov atď.

Rozdávanie svätého prijímania na ruku je v Česku už prípustné, na Slovensku nie...

Bolo to ponechané na rozhodnutie biskupských konferencií, a to treba ctiť. Samo osebe, keďže je to dovolené, nemôže to byť nič zlé. Podávanie do úst je tradícia pomerne mladá. Problém tkvie teda skôr v tom, že na návrat k pôvodnému zvyku treba ľudí pripraviť. Preto v našich diecézach boli takmer celý rok katechézy, a predsa sa dodnes v niektorých farnostiach na to dívajú zvláštne. Veľmi upätá úcta k Eucharistii je ovocím jansenizmu, ktorý zasiahol naše kraje v minulých storočiach. Ak sa Pán vydal na kríži ľuďom úplne, ak sa dáva človeku do úst, už je len detail, že sa dá i do ruky. Oveľa horšie je, keď ho prijímame s nečistým srdcom, ako keď sa ho dotýkame rukami.

V prístupe k Eucharistii sú medzi veriacimi dva extrémy: prijímať ju len krátko po spovedi, alebo aj bez spovede kedykoľvek. V oboch prípadoch asi chýba správny vzťah k Ježišovi...

My kňazi ich tomu vzťahu učíme. Neprávne poňatie hriechu a pokánia priniesol práve jansenizmus, ktorý zdôrazňoval, že všetky hriechy sú väčšinou veľmi ťažké. To nie je biblický pohľad. Človek, ktorý žije s Bohom a miluje Boha, nehreší ľahko vo veľkej miere. To nejde. Som presvedčený, že väčšina kresťanov nespácha ťažký hriech po svojom obrátení vôbec. Spoveď, ku ktorej pristupujú, potom nazývame tzv. sviatosťou zmierenia zo zbožnosti. Je dobrá, lebo prijímame pomáhajúcu milosť, Božie uzdravenie, konkrétnu pomoc do tých situácií, z ktorých sa vyznávame. Samozrejme, sú aj ťažkí hriešnici, ale, pravdupovediac, tí neľahko konajú pokánie bez zvláštnej milosti. Musíme sa učiť citlivosti voči tomu, čo sa Bohu páči. A to nejde bez osobnej skúsenosti s Božou láskou, bez milosti obrátenia. Keď človeka vedie Duch Svätý, on ho vnútorne usvedčuje z hriechu. Nie iba z toho, ktorý nájdeme v spovednom zrkadle. Veď takí veľkí ľudia, ako bol napríklad zosnulý Svätý Otec, sa spovedajú aj niekoľkokrát za týždeň. Preto, lebo sú veľmi citliví na to, kde sa úmyslom, pochybnosťou, v drobnosti odchýlili od toho, čo Boh od nich očakáva.

Akou oblasťou duchovného života sa zaoberáte teraz?

Celé štúdium bolo pre mňa základnou témou, ako spojiť vnútorný život, užšie povedané kontemplatívny život, s apoštolátom. Akým spôsobom toto napätie medzi vnútorným životom a vonkajšou činnosťou riešia ľudia vo svete. Ženy v domácnosti, robotníci vo fabrike, ľudia v úrade - zvlášť v dnešnej šialenej dobe, keď sústredenosť na prácu musí byť v niektorých povolaniach nesmierna. Ako títo ľudia môžu žiť s Bohom? Môžu. Ale trochu iným spôsobom, a niekedy dosť iným, ako my rehoľníci. Náuku o duchovnom živote celé storočia utvárali mnísi. Až posledných pár storočí aj diecézni kňazi. Vôbec už nie laici. Väčšinou sa mníšky spôsob života nejako rozriedil, aby ho mohli žiť aj laici vo svete. Zabudlo sa, že laici žijú úplne ináč a musia používať úplne iné prostriedky duchovného života. Tak dochádzalo k mnohým nedorozumeniam. Veľkým priekopníkom laickej spirituality bol sv. František Saleský a po ňom ďalší. Všetci pripravovali pôdu pre vatikánsky koncil a pre dôležitý dekrét o živote laikov v Cirkvi Apostolicam actuositatem. No spiritualita laikov, rovnako ako spiritualita diecéznych kňazov, je stále v plienkach.

Čo vás pri skúmaní problému v plienkach napĺňa nádejou?

Keď vidím, ako ľudia, ktorí dostanú patričné upozornenie, ako môžu žiť s Bohom, robia v duchovnom živote veľké pokroky. Ako sa naučia jednému z najväčších umení kresťanského života modliť sa stále. Modliť sa vo všetkom. Modliť sa všetkým. Byť srdcom pri všetkom. Boha pustiť do všetkého. Keď sa im celý život stáva bohoslužbou. Keď ich každodenná práca nemusí oddeľovať od Boha, keď všetky starosti, nároky, problémy, vzťahy môžu byť priestorom pre posvätenie, pre šírene evanjelia. Keď vidím, že to funguje, že ľudia sa menia, že sú šťastní v tom, čo sú, že nemusia pokukovať po niečom, čo je pre nich nedosiahnuteľné, že Boh je s nimi v tomto podivnom, niekedy bláznivom svete.